Military Art
- Úvod
- O MSM group
- Military Art
Cieľom tohto projektu je zvýšiť spoločenské povedomie o slovenských vojakoch, vojnových veteránoch a zamestnancoch rezortu obrany, a to prostredníctvom umenia. Snaží sa ukázať ľudskú stránku vojenskej služby, prácu a príbehy tých, ktorí slúžia našej krajine a priblížiť verejnosti hrdinstvá a obety slovenských vojakov a veteránov.
Každý ročník začína starostlivým výberom 12 príbehov, ktoré sú vyberané odbornou komisiou na základe ich historického a emocionálneho významu. Následne sú oslovení talentovaní umelci z rôznych umeleckých disciplín, aby tieto príbehy pretransformovali do podoby vizuálneho umenia. Zavŕšením každého ročníku MILITARY ART je zorganizovanie výstavy pri príležitosti Dňa vojnových veteránov 11. novembra príslušného roku, na ktorej umelci a všetci zúčastnení odprezentujú svoje umelecké diela. Tie sú predmetom charitatívnej dražby a ich výťažok putuje na verejno-prospešné účely alebo individuálnu pomoc na to odkázaným profesionálnym vojakom, veteránom, výsluhovým dôchodcom ako aj ich rodinám.
Slávnostná vernisáž diel v rámci projektu Military Art sa uskutoční 28. novembra 2024 ako sprievodné podujatie benefičného koncertu Očami srdca. Ten sa bude konať v bratislavskej budove Slovenského rozhlasu. Umelecké diela budú súčasťou dražby Charitatívneho večera Ozbrojených síl SR, ktorý je plánovaný na február 2025. Budú tiež reprodukované v dražobnom katalógu aj s profilmi umelcov a vojenských osobností. Benefícia projektu Military Art bude mať aj tentoraz humanitárny rozmer. Bude určená najmä na podporu detí z vojenskej komunity, respektíve rezortu obrany, ktoré sa stali polosirotami či sirotami a potrebujú aj našu pomoc.
Každý ročník začína starostlivým výberom 12 príbehov, ktoré sú vyberané odbornou komisiou na základe ich historického a emocionálneho významu. Následne sú oslovení talentovaní umelci z rôznych umeleckých disciplín, aby tieto príbehy pretransformovali do podoby vizuálneho umenia. Zavŕšením každého ročníku MILITARY ART je zorganizovanie výstavy pri príležitosti Dňa vojnových veteránov 11. novembra príslušného roku, na ktorej umelci a všetci zúčastnení odprezentujú svoje umelecké diela. Tie sú predmetom charitatívnej dražby a ich výťažok putuje na verejno-prospešné účely alebo individuálnu pomoc na to odkázaným profesionálnym vojakom, veteránom, výsluhovým dôchodcom ako aj ich rodinám.
Slávnostná vernisáž diel v rámci projektu Military Art sa uskutoční 28. novembra 2024 ako sprievodné podujatie benefičného koncertu Očami srdca. Ten sa bude konať v bratislavskej budove Slovenského rozhlasu. Umelecké diela budú súčasťou dražby Charitatívneho večera Ozbrojených síl SR, ktorý je plánovaný na február 2025. Budú tiež reprodukované v dražobnom katalógu aj s profilmi umelcov a vojenských osobností. Benefícia projektu Military Art bude mať aj tentoraz humanitárny rozmer. Bude určená najmä na podporu detí z vojenskej komunity, respektíve rezortu obrany, ktoré sa stali polosirotami či sirotami a potrebujú aj našu pomoc.
Autor – Martin Kellenberger
(narodil sa v roku 1957 Bratislave, kde aj žije) je jeden z najvýznamnejších žijúcich slovenských ilustrátorov, maliarov a grafikov. Okrem všetkého iného ilustroval knihu Princ a krása zeme / A prince and the Beauty of the Earth – rozprávky z troch…
desiatok krajín, v ktorých od vzniku Slovenskej republiky pôsobili slovenskí vojaci a misiách a operáciách na podporu mieru a ktorú v roku 2020 vydala Vojenská podporná nadácia. Desiatky autorských výstav mal tak na Slovensku, ako aj v USA, Maďarsku, ČR, Rakúsku, Poľsku či vo Francúzsku. Je dlhoročným porotcom celoslovenskej výtvarnej súťaže pre Základné školy Vojaci očami detí, ktorú už 23 rokov vyhlasuje vojenský časopis Obrana v spolupráci s ministrom obrany SR a náčelníkom generálneho štábu OS SR.
Prvý slovenský poddôstojník, ktorý na medzinárodnej úrovni vyučuje aj plukovníkov
MARTIN BOHÁČIK MAL BYŤ DOMA V MARTINE PÔVODNE STROJÁRENSKÝ ROBOTNÍK. VEĽMI SKORO PO VYUČENÍ SA VŠAK ROZHODOL PRE ARMÁDU A DOTIAHOL TO MIMORIADNE ĎALEKO.
Keď sa v roku 2023 štábny nadrotmajster Martin Boháčik po vyše troch desaťročiach lúčil s vojenskou kariérou, ktorú takmer celú odslúžil v silách pre špeciálne operácie, dostal od koaličných partnerov ponuku ako hrom. Potvrdzovala, ako veľmi si ho vážia. Ako si cenia jeho skúsenosti, prehľad a mimoriadne profesionálny prístup k povinnostiam, ale aj ústretovosť k svojim kolegom. Dnes už ako civil odovzdáva skúsenosti v aliančnej univerzite pre špeciálne operácie (NATO Special Operations University – NSOU) v Belgicku.
„Už v roku 2018 som sa podieľal na vzniku Leadership Academy (LA), ktorá je súčasťou spomenutej univerzity. Je zameraná na celoživotné vzdelávanie lídrov na všetkých úrovniach velenia. Prizvali ma k tvorbe učebných plánov pre jednotlivé kurzy,“ hovorí legenda slovenských špeciálov, ktorá tu od septembra 2023 pôsobí na pozícii programového manažéra. LA má pritom štyri úrovne líderských kurzov: taktickú, operačnú, strategickú a exekutívnu. „Ja pôsobím ako riaditeľ a inštruktor pre strategickú úroveň, čo je v našom ekvivalente kurz pre podplukovníkov/plukovníkov a štábnych nadrotmajstrov. Kurzy v NSOU sú totiž dizajnované tak, aby spolu študovali dôstojníci aj poddôstojníci.“
Martin Boháčik bol veliaci poddôstojník v 5. pluku špeciálneho určenia v Žiline, ako aj na Veliteľstve síl pre špeciálne operácie v Trenčíne. Mal vplyv na výcvik a pripravenosť stoviek špeciálov nielen doma. Bol tiež nasadený v operáciách v bývalej Juhoslávii, na Strednom východe, v Iraku, ako aj v operáciách ISAF a Resolute Support v Afganistane. V ISAF zastával tiež pozíciu veliaceho poddôstojníka v zlúčenom spravodajskom oddelení mnohonárodného veliteľstva síl pre špeciálne operácie v roku 2011. Keď bol v roku 2016 veliacim poddôstojníkom pre U.S. Special Operations Component Command, pracoval pre amerického dvojhviezdičkového generála. Z mnohých cvičení NATO spomeňme napríklad Trident Juncture 2015, kde bol veliaci poddôstojník medzinárodného Special Operations Component Command.
A čo z toho všetkého mu dalo najviac zabrať? „Ak chce človek napredovať, každá pozícia na akomkoľvek stupni by pre neho mala byť výzvou. Ja som sa ich snažil vždy plniť s maximálnym osobným nasadením. Svojimi úlohami vojaka špeciálnych síl som úprimne žil, dostali sa mi do krvi. Som hrdý, že som bol súčasťou rodiny kamarátov „špeciálov“. Tiež som hrdý, že svoje skúsenosti môžem odovzdávať aj na medzinárodnej úrovni. Mimochodom, snažím sa podieľať tiež na tom, aby odborné vzdelanie v aliančnom NSOU bolo čo najviac prístupné aj slovenským vojakom. Za ostatné roky sme ich tu privítali už viac ako 400.“
PODPLUKOVNÍK V. V. ANTON LOVÁSKO
Posledný žijúci z legendárnej 2. čs. paradesantnej brigády
PO NASADENÍ NA VÝCHODNÝ FRONT S VOJSKOM SLOVENSKÉHO ŠTÁTU PREBEHOL K ČERVENEJ ARMÁDE, TRIKRÁT LEN O KÚSOK UNIKOL SMRTI A PODÁVAL SVEDECTVO NA DESIATKACH A NA STOVKÁCH BESIED.
„Na Kryme po prevelení do dediny Nikolajevka v okrese Saky sme sa veľmi rýchlo spriatelili s tamojším obyvateľstvom. To, čo nás motivovalo prejsť na stranu ukrajinských partizánov, bola najmä arogancia, bezohľadnosť a surovosť nacistickej armády voči tamojším Ukrajincom,“ spomenul muž, ktorý nezabudol ani na to, že na Kryme sa zaľúbil. „Bola to moja prvá a zároveň sekretnaja ľjubov… Tajná láska,“ usmial sa pri spomienke na Žeňu Timofejevnu. S uznaním si spomenul aj na muža, ktorý mu ako prvý sprostredkoval kontakt s partizánmi. „Bola to ich ilegálna spojka – a neverili by ste, bol chromý…“
30. októbra 1943 v jeho réžii prebehli k Sovietom štyri desiatky vojakov. No až do 17. januára 1944 prechádzal „očistcom“ preverovania v zajateckom tábore Červenej armády v Proskurove. Keď ho vybrali k čs. výsadkárom a v Jefremove absolvoval náročný výcvik, aj on predpokladal, že ho čaká rýchly výsadok na pomoc Slovenskému národnému povstaniu. No 2. čs. parabrigádu neočakávane najskôr nasadili do Karpatsko-duklianskej operácie. To už bol rotmajstrom pechoty a v podhorí Karpát velil 3. čate. „Nepriatelia nás zamerali. Spustili mínometnú paľbu. „Bol som prikrčený vedľa môjho pozorovateľa. Bol to volyňský Čech. Jeden z mínometných granátov vybuchol na jeho strane. Črepiny ho na mieste rozsekali. Svojím telom mi zachránil život.“
Druhý raz takmer prišiel o život pri obci Pisarowce. Útočili za chodu. „Nemci však spustili priehradnú paľbu, vybuchovali míny, guľometné guľky kosili sprava doľava…“ Smrť ho našťastie netrafila presne. Mal priestrel nohy…
V Povstaní bol nasadený pri Žiari nad Hronom, Pitelovej, Dobrej Nive, Brezne či Čiernom Balogu. Pred koncom vojny sa ešte stihol začleniť do 1. čs. armádneho zboru. „Strieľali sme do vzduchu a kričali nadšením, akoby sme sa zbláznili. Práve došla správa, že sa skončila vojna – a my sme boli úplne opití od šťastia, že sme ju prežili,“ spomenul si na Deň víťazstva nad fašizmom Anton Lovásko, ktorý sa narodil 22. 5. 1924 v Báhoni a žije v Bratislave). Vtedy 8. mája 1945 so svojou čatou postupoval dopredu s cieľom vystriedať prvosledové jednotky pri Valašskom Meziříčí.
Nikdy však nezabudol. „Na stovkách besied so žiakmi a študentmi som zdôrazňoval, že hrdým Slovákom som aj preto, lebo som hrdý na Povstanie. Na zverstvá, ktoré fašizmus robil aj u nás, nesmieme nikdy zabudnúť. Fašizmus, skrátka, musíme nenávidieť, nie tolerovať. Prosím, pokračujte v tom aj vy.“
Autor – Fero Guldan
(25. 11. 1953 Nitra) je ilustrátor, sochár, maliar a publicista. Žije vo Svätom Jure. Z desiatok výstav doma i v zahraničí spomeňme tú z ostatných, ktorú mal v Londýne pri príležitosti svojej 70-tky. Okrem všetkého iného je dlhoročným porotcom celoslovenskej výtvarnej súťaže pre Základné školy Vojaci očami detí, ktorú už 23 rokov vyhlasuje vojenský časopis Obrana v spolupráci s ministrom obrany SR a náčelníkom generálneho štábu OS SR.
Autorka Katarína Böhmová – Trizuliaková
akademická maliarka (nar. v roku 1957 v Bratislave, kde aj žije) je významná slovenský textilná výtvarníčka a návrhárka, ako aj maliarka. Je majsterkou farebného cítenia a vytvorila si vlastný koloristický rukopis. Ako hovorí, jej diela sú inšpirovaná Bohom a hľadaním dobra. Boli prezentované na desiatkach výstav, vrátane spoločnej výstavy umelecky jedinečnej slovenskej rodiny Trizuliakovcov, ktorá sa v roku 2023 uskutočnila v bratislavskom Pistoriho paláci.
GENERÁLMAJOR V. V. ONDŘEJ NOVOSAD
Prvý veliteľ v Kosove, Iraku aj v Banskej Bystrici
GENERÁLMAJOR V. V. ONDŘEJ NOVOSAD BOL NIELENŽE PRVÝ VELITEĽ SLOVENSKÉHO VOJENSKÉHO KONTINGENTU V ALIANČNEJ OPERÁCII KFOR V KOSOVE (1999 – 2000) ČI KOALIČNEJ OPERÁCII IRACKÁ SLOBODA V IRAKU (2003 – 2004) A AKO PRVÝ VELIL SPOLOČNÉMU OPERAČNÉMU VELITEĽSTVU V BANSKEJ BYSTRICI (2021-2022), ALE TIEŽ BOL VELITEĽ SLOVENSKÝCH POZEMNÝCH SÍL (2012 – 2017) A VOJENSKÝ PREDSTAVITEĽ SR PRI VOJENSKOM VÝBORE NATO A VOJENSKOM VÝBORE EURÓPSKEJ ÚNIE (2017 – 2020)
„Aký je to pocit byť na čele vojakov pri prešliapavaní novej cesty a nestúpiť pritom na mínu?“ spýtali sme sa genmjr. O. Novosada, ktorý bol pôvodnou špecializáciou ženista a už v 90. rokoch slúžil v ženijnom prápore v misii UNTAES v bývalej Juhoslávii. „Vo všeobecnosti – vždy je najťažšie vytvoriť systém, v ktorom sa ľudia cítia bezpečne a dobre, a ktorý je funkčný a akceptovaný. Dôležité je aj jeho
zabezpečenie všetkým potrebným, čo potrebuje k životu. A konkrétne – z hľadiska zaistenia bezpečnosti ľudí, ktorí boli v nasadení so mnou, bol najťažší Irak. Z hľadiska významu pre celé ozbrojené sily je iste najdôležitejšie budovanie Spoločného operačného veliteľstva. Bolo pre mňa veľkou cťou, že som spolu s mojimi kolegami a kolegyňami mohol byť pri tom.“
GENERÁLMAJOR V. V. ONDŘEJ NOVOSAD
Prvý veliteľ v Kosove, Iraku aj v Banskej Bystrici
GENERÁLMAJOR V. V. ONDŘEJ NOVOSAD BOL NIELENŽE PRVÝ VELITEĽ SLOVENSKÉHO VOJENSKÉHO KONTINGENTU V ALIANČNEJ OPERÁCII KFOR V KOSOVE (1999 – 2000) ČI KOALIČNEJ OPERÁCII IRACKÁ SLOBODA V IRAKU (2003 – 2004) A AKO PRVÝ VELIL SPOLOČNÉMU OPERAČNÉMU VELITEĽSTVU V BANSKEJ BYSTRICI (2021-2022), ALE TIEŽ BOL VELITEĽ SLOVENSKÝCH POZEMNÝCH SÍL (2012 – 2017) A VOJENSKÝ PREDSTAVITEĽ SR PRI VOJENSKOM VÝBORE NATO A VOJENSKOM VÝBORE EURÓPSKEJ ÚNIE (2017 – 2020)
V ozbrojených silách slúži ako dôstojníčka aj generálova dcéra. On sám bol športovec – karatista, pričom so svojimi skúsenosťami z karate sa ešte stále delí s dospelými i deťmi doma v Martine ako tréner v klube karate.
Je poučné poznať aj jeho stanovisko k ruskej agresii proti Ukrajine: „Ruská federácia si dynamiku svojho útoku proti Ukrajine nepochybne predstavovala inak,“ povedal. „Nebol to však ani náhodou žiaden britzkrieg, čiže blesková vojna. Kľúčové je, že Ruskej federácii sa doposiaľ nepodarilo rozložiť ústavný systém Ukrajiny ani rozbiť systém riadenia štátu. Dosadenie tzv. bábkovej vlády, ktorá by podporovala politiku Kremľa, sa nekonalo, vôľa štátu a jeho občanov bojovať proti agresorovi pokračuje. Je mimoriadne dôležité, že Ruskej federácii sa zároveň nepodarilo narušiť strategickú jednotu a akcieschopnosť Európskej únie a už vôbec nie NATO. Naopak. Členské krajiny Aliancie veľmi principiálne a pragmaticky postupovali v súlade s princípmi kolektívnej obrany.“
Keď sa tento rodák z Moravy po svojej viac ako 42-ročnej vojenskej službe lúčil so svojou uniformou, prezidentka a hlavná veliteľka Ozbrojených síl SR Zuzana Čaputová počas slávnostnej rozlúčky v Prezidentskom paláci 16. februára 2023 vyzdvihla odborné i morálne kvality, ktoré generálmajor Novosad preukazoval, „predovšetkým dnes takú vzácnu, no o to cennejšiu schopnosť nadradiť verejný záujem a záujem krajiny nad vlastné ambície, pohodlie, či osobný prospech.”
„Aký je to pocit byť na čele vojakov pri prešliapavaní novej cesty a nestúpiť pritom na mínu?“ spýtali sme sa genmjr. O. Novosada, ktorý bol pôvodnou špecializáciou ženista a už v 90. rokoch slúžil v ženijnom prápore v misii UNTAES v bývalej Juhoslávii. „Vo všeobecnosti – vždy je najťažšie vytvoriť systém, v ktorom sa ľudia cítia bezpečne a dobre, a ktorý je funkčný a akceptovaný. Dôležité je aj jeho
zabezpečenie všetkým potrebným, čo potrebuje k životu. A konkrétne – z hľadiska zaistenia bezpečnosti ľudí, ktorí boli v nasadení so mnou, bol najťažší Irak. Z hľadiska významu pre celé ozbrojené sily je iste najdôležitejšie budovanie Spoločného operačného veliteľstva. Bolo pre mňa veľkou cťou, že som spolu s mojimi kolegami a kolegyňami mohol byť pri tom.“
V ozbrojených silách slúži ako dôstojníčka aj generálova dcéra. On sám bol športovec – karatista, pričom so svojimi skúsenosťami z karate sa ešte stále delí s dospelými i deťmi doma v Martine ako tréner v klube karate.
Je poučné poznať aj jeho stanovisko k ruskej agresii proti Ukrajine: „Ruská federácia si dynamiku svojho útoku proti Ukrajine nepochybne predstavovala inak,“ povedal. „Nebol to však ani náhodou žiaden britzkrieg, čiže blesková vojna. Kľúčové je, že Ruskej federácii sa doposiaľ nepodarilo rozložiť ústavný systém Ukrajiny ani rozbiť systém riadenia štátu. Dosadenie tzv. bábkovej vlády, ktorá by podporovala politiku Kremľa, sa nekonalo, vôľa štátu a jeho občanov bojovať proti agresorovi pokračuje. Je mimoriadne dôležité, že Ruskej federácii sa zároveň nepodarilo narušiť strategickú jednotu a akcieschopnosť Európskej únie a už vôbec nie NATO. Naopak. Členské krajiny Aliancie veľmi principiálne a pragmaticky postupovali v súlade s princípmi kolektívnej obrany.“
Keď sa tento rodák z Moravy po svojej viac ako 42-ročnej vojenskej službe lúčil so svojou uniformou, prezidentka a hlavná veliteľka Ozbrojených síl SR Zuzana Čaputová počas slávnostnej rozlúčky v Prezidentskom paláci 16. februára 2023 vyzdvihla odborné i morálne kvality, ktoré generálmajor Novosad preukazoval, „predovšetkým dnes takú vzácnu, no o to cennejšiu schopnosť nadradiť verejný záujem a záujem krajiny nad vlastné ambície, pohodlie, či osobný prospech.”
BRANISLAV TVAROŽEK
Hrdina perzekvovaný dvoma režimami
PRIAMEHO ÚČASTNÍKA SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO POVSTANIA BRANISLAVA TVAROŽEKA PERZEKVOVALI OBE TOTALITY, KTORÉ SA V MINULOM STOROČÍ PREHNALI NAŠÍM ÚZEMÍM: AJ REŽIM ĽUDÁCKY, AJ TEN, KTORÝ PRIŠIEL PO ROKU 1948.
Branislava Tvarožeka, ktorý sa narodil v roku 1925 v Loku pri Leviciach, už ako stredoškoláka v noci z 27. na 28. októbra 1942 aj s troma kamarátmi prichytila v Bratislave hliadka pri zatieraní nacistických hesiel. Bol za to vylúčený zo všetkých slovenských škôl. Po vzniku SNP sa mu s bratrancom Živodarom podarilo dostať z Nového Mesta nad Váhom do Banskej Bystrice. Mohol ostať doma „za pecou“, ale to by bolo celkom proti tradícii ich vlasteneckej protestantskej rodiny: „Protivilo sa mi, ako sa Slovenský štát správal voči nám, protestantom, ako sa hneď v roku 1939 zachovala slovenská vláda k Čechom, ktorých vyháňala zo Slovenska i napriek tomu, že nám veľmi pomohli. O deportáciách Židov do koncentračných táborov ani nehovoriac…“
V Povstaní ho aj s bratrancom Živodarom pridelili k Vysokoškolskému strážnemu oddielu. Podieľal sa na strážení veliteľov Povstania generálov Jána Goliana a Rudolfa Viesta. Generálov strážili tri čaty. On slúžil v tretej. „Generáli Golian a Viest odmietli odletieť z povstaleckého územia. Po rozkaze na prechod k partizánskemu spôsobu boja ustupovali do hôr s ostatnými. Veľmi sme si to vážili.“ Svojich generálov, ktorých napokon zajali 3. novembra 1944 v Pohronskom Bukovci, videl naposledy 30. októbra. Vtedy ich stráženie prevzala iná čata. „Už ďalší deň sme sa dostali do kontaktu s Nemcami…“ Zajali ho a len šťastnou zhodou okolností a šikovnosti sa mu podarilo ujsť a uniknúť smrti či deportácii.
Keď po roku 1948 nastúpila ďalšia totalita, Tvarožkovci opäť vedeli, kde je ich miesto. V politickom procese Živodar Tvarožek a spol. jeho mladého bratranca Branislava za to, že mu poskytol nocľah, odsúdili na päť rokov nepodmienečne. Ako väzeň musel fárať v Karvinej aj v Jáchymove. Nečakaný skrat troch transformátorov ho vážne zranil a spôsobil mu tiež celoživotné ťažkosti so zrakom. Po prepustení mu už nikdy nedovolili ukončiť elektrotechnickú fakultu.
„Na školách sa musí bez akýchkoľvek postranných politických či náboženských záujmov dôsledne vyučovať história s dôrazom na vlastenectvo. A to hlavne na odkaz demokratickej prvej Československej republiky, bez ktorej by tu Slovensko už dnes nebolo. Novofašistická banda totiž dvíha hlavu, ohlupuje tých, čo sa ohlupovať dajú. Mladým preto želám popri šťastnom živote aj to, aby boli hrdí vlastenci a demokrati,“ odkazuje hrdina Branislav Tvarožek.
Autor – Rudolf Sikora
(nar. v roku 1946 v Žiline, žije v Bratislave) je jednou z ťažiskových osobností slovenského a česko-slovenského výtvarného umenia 20-teho storočia. Počas normalizácie až do Nežnej revolúcie tvoril v rámci neoficiálnej alternatívnej scény. Patril k iniciátorom vzniku Verejnosti proti násiliu. Pôsobil na viacerých vysokých školách, stal sa profesorom a okrem iných vyznamenaní je nositeľom Pribinovho kríža I. triedy. Jeho diela sú súčasťou zbierok renomovaných svetových galérií.
Autor – Rudolf Sikora
(nar. v roku 1946 v Žiline, žije v Bratislave) je jednou z ťažiskových osobností slovenského a česko-slovenského výtvarného umenia 20-teho storočia. Počas normalizácie až do Nežnej revolúcie tvoril v rámci neoficiálnej alternatívnej scény. Patril k iniciátorom vzniku Verejnosti proti násiliu. Pôsobil na viacerých vysokých školách, stal sa profesorom…
a okrem iných vyznamenaní je nositeľom Pribinovho kríža I. triedy. Jeho diela sú súčasťou zbierok renomovaných svetových galérií.
Autorka – Alena Teicherová
(nar. v r. 1964v Považskej Bystrici, žije v Dubnici nad Váhom.) aj pre rodinné pozadie nemala šancu za minulého režimu získať vysokoškolské výtvarné vzdelanie. Absolvovala Pedagogickú fakultu Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a je napríklad aj absolventkou Ikonopiseckej školy v Košiciach. Vystavovala v rámci 32 samostatných a 80 kolektívnych výstav doma aj v zahraničí. Organizuje zážitkové maľovania, je kurátorkou výstav, či lektorkou výtvarných podujatí.
POMOCNÍČKA PARTIZÁNOV EMÍLIA KOMPIŠOVÁ
Vydávala falošné doklady, pomáhala so stravou aj s ošatením
TISÍCE PROTIFAŠISTICKÝCH BOJOVNÍKOV BY V POVSTALECKÝCH HORÁCH PREŽILO LEN VEĽMI ŤAŽKO, KEBY NEBOLO POMOCNÍKOV PARTIZÁNOV, MEDZI KTORÝCH PATRILA AJ EMÍLIA KOMPIŠOVÁ
„Milá Miluška, táto ruža patrí tebe, pretože keby si mi cez vojnu nepomohla, dnes by som tu nebol,“ s veľkým uznaním pri jednom z výročí SNP už po nežnej revolúcii prišiel za Emíliou Kompišovou bývalý partizán. On sedel pri oslavách v Liptovskom Jáne ako čestný hosť na tribúne. Ona, tak ako zvyčajne, stála len bokom – pri plote. O tom, ako cez vojnu zachraňovala životy, nevedel takmer nikto.
POMOCNÍČKA PARTIZÁNOV EMÍLIA KOMPIŠOVÁ
Vydávala falošné doklady, pomáhala so stravou aj s ošatením
TISÍCE PROTIFAŠISTICKÝCH BOJOVNÍKOV BY V POVSTALECKÝCH HORÁCH PREŽILO LEN VEĽMI ŤAŽKO, KEBY NEBOLO POMOCNÍKOV PARTIZÁNOV, MEDZI KTORÝCH PATRILA AJ EMÍLIA KOMPIŠOVÁ
Aj preto, lebo ako veriacu baptistku a dcéru majetnejšieho statkára ju počas socializmu na protifašistické tribúny nikto nepozýval. Ten kvet a verejné poďakovanie od zaslúžilého partizána však toto ostrakizovanie statočnej ženy ukončil.
Predstavte si, že ste mladé 18-ročné dievča a niekto sa vás snaží nahovoriť na protiprávnu a mimoriadne nebezpečnú činnosť. Lenže takú, ktorá zachraňuje životy. „Podarilo sa mi získať miesto administratívnej pracovníčky na notárskom úrade pre náš liptovskojánsky obvod a mali sme v správe aj miestnu matriku. Keď za mnou prišiel pán Šavrnoch, či by som jeho niekoľkým pracovníkom nevystavila na zmenené mená falošné občianske preukazy, bola to azda posledná možnosť, ako zachrániť pred deportáciami viacerých jeho pracovníkov, ktorí boli Židia.“ Rovnako nezaváhala, keď zachraňovala svoju dobrú kamarátku Židovku. Volala sa Jana Gutmanová. Napokon sme ju prichýlili aj doma v Liptovskom Jáne.
Plukovník Martin Kučera, jeden zo známych povstaleckých bojovníkov, o pani E. Kompišovej ešte v roku 1974 vydal toto svedectvo: „Ako pracovníčka Obvodného notárskeho úradu v Liptovskom Jáne v dobe od 28. 8. 1944 do 2. 2. 1945 podávala cenné správy ako spojka mojej skupiny v Liptovskojánskej doline o zámeroch tamojšieho nemeckého okupačného veliteľstva, ktoré mala možnosť získať cez notársky úrad a z iných zdrojov. Súčasne vydávala ilegálne občianske legitimácie pre partizánov, vojakov 1. čs. armády a osobám rasovo prenasledovaným. Príslušníkov mojej brigády aj ukrývala a starala sa o ich materiálne zabezpečenie, a to s ohrozením vlastného života.“
A podarilo sa prežiť aj Miluškinej židovskej kamarátke Janke? Tu máme odpoveď: „Prežila a po vojne sa vydala. Hoci sa po okupácii Československa sovietskymi vojskami v roku 1968 vysťahovali s manželom do Nemecka, kontakt sme nikdy neprerušili. Som šťastná, že priateľstvo pokračuje aj v našich deťoch…“
A ešte odkaz pani Emílie Kompišovej mladým ľuďom: „Vojna je zlá, človek v nej môže čakať každú minútu smrť. Ale ak by ste mali možnosť pomôcť ľuďom prenasledovaným vojnou, ako som túto možnosť mala ja, tak to určite urobte. Bude sa vám žiť lepšie.“
„Milá Miluška, táto ruža patrí tebe, pretože keby si mi cez vojnu nepomohla, dnes by som tu nebol,“ s veľkým uznaním pri jednom z výročí SNP už po nežnej revolúcii prišiel za Emíliou Kompišovou bývalý partizán. On sedel pri oslavách v Liptovskom Jáne ako čestný hosť na tribúne. Ona, tak ako zvyčajne, stála len bokom – pri plote. O tom, ako cez vojnu zachraňovala životy, nevedel takmer nikto.
Aj preto, lebo ako veriacu baptistku a dcéru majetnejšieho statkára ju počas socializmu na protifašistické tribúny nikto nepozýval. Ten kvet a verejné poďakovanie od zaslúžilého partizána však toto ostrakizovanie statočnej ženy ukončil.
Predstavte si, že ste mladé 18-ročné dievča a niekto sa vás snaží nahovoriť na protiprávnu a mimoriadne nebezpečnú činnosť. Lenže takú, ktorá zachraňuje životy. „Podarilo sa mi získať miesto administratívnej pracovníčky na notárskom úrade pre náš liptovskojánsky obvod a mali sme v správe aj miestnu matriku. Keď za mnou prišiel pán Šavrnoch, či by som jeho niekoľkým pracovníkom nevystavila na zmenené mená falošné občianske preukazy, bola to azda posledná možnosť, ako zachrániť pred deportáciami viacerých jeho pracovníkov, ktorí boli Židia.“ Rovnako nezaváhala, keď zachraňovala svoju dobrú kamarátku Židovku. Volala sa Jana Gutmanová. Napokon sme ju prichýlili aj doma v Liptovskom Jáne.
Plukovník Martin Kučera, jeden zo známych povstaleckých bojovníkov, o pani E. Kompišovej ešte v roku 1974 vydal toto svedectvo: „Ako pracovníčka Obvodného notárskeho úradu v Liptovskom Jáne v dobe od 28. 8. 1944 do 2. 2. 1945 podávala cenné správy ako spojka mojej skupiny v Liptovskojánskej doline o zámeroch tamojšieho nemeckého okupačného veliteľstva, ktoré mala možnosť získať cez notársky úrad a z iných zdrojov. Súčasne vydávala ilegálne občianske legitimácie pre partizánov, vojakov 1. čs. armády a osobám rasovo prenasledovaným. Príslušníkov mojej brigády aj ukrývala a starala sa o ich materiálne zabezpečenie, a to s ohrozením vlastného života.“
A podarilo sa prežiť aj Miluškinej židovskej kamarátke Janke? Tu máme odpoveď: „Prežila a po vojne sa vydala. Hoci sa po okupácii Československa sovietskymi vojskami v roku 1968 vysťahovali s manželom do Nemecka, kontakt sme nikdy neprerušili. Som šťastná, že priateľstvo pokračuje aj v našich deťoch…“
A ešte odkaz pani Emílie Kompišovej mladým ľuďom: „Vojna je zlá, človek v nej môže čakať každú minútu smrť. Ale ak by ste mali možnosť pomôcť ľuďom prenasledovaným vojnou, ako som túto možnosť mala ja, tak to určite urobte. Bude sa vám žiť lepšie.“
JÚLIUS MOLITORIS
Študent v Povstaní
SEDEMNÁSŤ ROKOV JE ČAS PRVÝCH VEĽKÝCH ŠTUDENTSKÝCH LÁSOK. GYMNAZISTA JÚLIUS MOLITORIS SA VŠAK VTEDY ROZHODOL BOJOVAŤ V SLOVENSKOM NÁRODNOM POVSTANÍ
„Už v lete 1944 v lesoch okolo nášho Klenovca pôsobili partizáni. Viacerí muži sa k nim pridali. Deň pred vyhlásením SNP som sa dobrovoľne prihlásil do odboja aj ja,“ povedal Július Molitoris, ktorý sa narodil v roku 1927.
JÚLIUS MOLITORIS
Študent v Povstaní
Keď na jeseň 1938 začal chodiť ako primán do gymnázia v Rimavskej Sobote, mesto bolo ešte v tom istom roku po Viedenskej arbitráži odtrhnuté od Slovenska a pripojené k Maďarsku. „To nebolo jednoduché. O to viac, že na gymnáziu v Tisovci sa v malej budove tiesnila ľudová škola aj s nami, gymnazistami. No v protestantskom prostredí tam čoraz viac vládla protiľudácka nálada. A aj preto som sa pridal k povstalcom.“
Zaradili ho do študentskej čaty. „Naším veliteľom bol kamarát Samko Hrivnák, ktorý študoval na vojenskej reálke v Martine. Dal nám aj jednoduchý výcvik,“ spomenul. Najskôr pripravovali zbrane, potom ich aj dostali do ruky. Jednotka, v ktorej pôsobil, bola začlenená do 6. partizánskeho oddielu Mastek brigády Jánošík. Bojovala o Hnúšťu aj v Klenovských vrchoch. „Napríklad v bojoch pri Čiernom Balogu mi zahynul kamarát Paľo Takáč. Veľa rodákov skončilo v koncentrákoch. Viem, dalo sa ostať doma. Neriskovať, nebojovať. Ale ako by som sa sám na seba pozeral nasledujúce desaťročia?“ povedal. „Mne aj Slovensku dalo Povstanie sebavedomie a národ sa Povstaním rehabilitoval za ľudácky profašistický štát. Nepovažujem sa za žiadneho hrdinu, ale ja aj dnes verím mladým a statočným ľuďom.
Napríklad takým, čo sa neboja ozvať proti hlupákom, ktorí by chceli meniť dejiny nášho protifašistického odboja. A držím palce aj tým, ktorí chcú našu krajinu úprimne ťahať dopredu. No vojna – to je to najhoršie, čo môže byť. Vidíme, ako sa rúcajú mestá, ako bombardujú nemocnice, ako sa ničia životy. V našej generácii vojna zanechala silné stopy tým, že sme ju prežili. Mladí to možno až tak nevnímajú – a ja im želám, aby vojnu na vlastnej koži ani nikdy neprežili. Lenže nemali by ostať ľahostajní a mali by sa snažiť chápať, kde je viac pravdy.“
SEDEMNÁSŤ ROKOV JE ČAS PRVÝCH VEĽKÝCH ŠTUDENTSKÝCH LÁSOK. GYMNAZISTA JÚLIUS MOLITORIS SA VŠAK VTEDY ROZHODOL BOJOVAŤ V SLOVENSKOM NÁRODNOM POVSTANÍ
„Už v lete 1944 v lesoch okolo nášho Klenovca pôsobili partizáni. Viacerí muži sa k nim pridali. Deň pred vyhlásením SNP som sa dobrovoľne prihlásil do odboja aj ja,“ povedal Július Molitoris, ktorý sa narodil v roku 1927.
Keď na jeseň 1938 začal chodiť ako primán do gymnázia v Rimavskej Sobote, mesto bolo ešte v tom istom roku po Viedenskej arbitráži odtrhnuté od Slovenska a pripojené k Maďarsku. „To nebolo jednoduché. O to viac, že na gymnáziu v Tisovci sa v malej budove tiesnila ľudová škola aj s nami, gymnazistami. No v protestantskom prostredí tam čoraz viac vládla protiľudácka nálada. A aj preto som sa pridal k povstalcom.“
Zaradili ho do študentskej čaty. „Naším veliteľom bol kamarát Samko Hrivnák, ktorý študoval na vojenskej reálke v Martine. Dal nám aj jednoduchý výcvik,“ spomenul. Najskôr pripravovali zbrane, potom ich aj dostali do ruky. Jednotka, v ktorej pôsobil, bola začlenená do 6. partizánskeho oddielu Mastek brigády Jánošík. Bojovala o Hnúšťu aj v Klenovských vrchoch. „Napríklad v bojoch pri Čiernom Balogu mi zahynul kamarát Paľo Takáč. Veľa rodákov skončilo v koncentrákoch. Viem, dalo sa ostať doma. Neriskovať, nebojovať. Ale ako by som sa sám na seba pozeral nasledujúce desaťročia?“ povedal. „Mne aj Slovensku dalo Povstanie sebavedomie a národ sa Povstaním rehabilitoval za ľudácky profašistický štát. Nepovažujem sa za žiadneho hrdinu, ale ja aj dnes verím mladým a statočným ľuďom.
Napríklad takým, čo sa neboja ozvať proti hlupákom, ktorí by chceli meniť dejiny nášho protifašistického odboja. A držím palce aj tým, ktorí chcú našu krajinu úprimne ťahať dopredu. No vojna – to je to najhoršie, čo môže byť. Vidíme, ako sa rúcajú mestá, ako bombardujú nemocnice, ako sa ničia životy. V našej generácii vojna zanechala silné stopy tým, že sme ju prežili. Mladí to možno až tak nevnímajú – a ja im želám, aby vojnu na vlastnej koži ani nikdy neprežili. Lenže nemali by ostať ľahostajní a mali by sa snažiť chápať, kde je viac pravdy.“
Autor – Jozef Vydrnák
(narodil sa v roku 1961 v Trenčíne, žije a tvorí v Dubnici nad Váhom.) je maliar, grafik. ilustrátor, karikaturista či organizátor výtvarných podujatí. Najskôr vyštudoval Slovenskú technickú univerzitu, následne Vysokú školu výtvarných umení. Mal pol stovky samostatných a vyše sto kolektívnych výstav. Je napríklad jedným z ťažiskových organizátorov Medzinárodného výtvarno-literárneho sympózia ORA ET ARS v Skalke nad Váhom, ktoré sa koná od roku 2008.
Autor – Jozef Vydrnák
(narodil sa v roku 1961 v Trenčíne, žije a tvorí v Dubnici nad Váhom.) je maliar, grafik. ilustrátor, karikaturista či organizátor výtvarných podujatí. Najskôr vyštudoval Slovenskú technickú univerzitu, následne Vysokú školu výtvarných umení. Mal pol stovky samostatných a vyše sto kolektívnych výstav. Je napríklad jedným z ťažiskových organizátorov…
Medzinárodného výtvarno-literárneho sympózia ORA ET ARS v Skalke nad Váhom, ktoré sa koná od roku 2008.
Autorka – Ivett Axamitová
(narodila sa v r. 1967 v Bratislave, vyrastala v Ivanke pri Dunaji, žije a tvorí v Topoľčanoch.) je jednou z najvýznamnejších predstaviteliek slovenskej keramickej tvorby. Študovala na Odbornej keramickej škole v Modre, na Škole umeleckého priemyslu a Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Pripravila viac než pol stovky samostatných výstav doma i v zahraničí. Získala celý rad ocenení, vrátane napríklad Slovenky roka v kategórii umenie a kultúra.
MAJORKA V. V. INGRID KARÁSKOVÁ
Prvá veliteľka bojovej roty a prvá veliteľka v mierovej misii
JEDNOU Z PRVÝCH, KTORÉ V NAŠICH OZBROJENÝCH SILÁCH PREŠLIAPALI ŽENÁM CHODNÍK AJ K VELITEĽSKÝM POZÍCIÁM, BOLA MAJORKA V. V. INGRID KARÁSKOVÁ.
Pani Ingrid Karásková bola v rokoch 1993 až 2001 jedinou ženou na Slovensku, ktorá velila bojovej rote. Jej jednotka sa v Stupave podieľala na zabezpečení vzdušnej ochrany hlavného mesta. Riadila prácu stodvadsiatich vojakov základnej služby a podliehalo jej aj približne tucet profesionálov. Keď sa pýtame, ako sa jej to ako žene podarilo dokázať v období, keď ženy vojačky pôsobili predovšetkým v administratíve či v zdravotníctve, s úsmevom odpovedá: „Spočiatku, aby ma vôbec muži začali vo veliteľských funkciách brať vážne, musela som toho vedieť aj dokázať minimálne dvakrát viac, ako zvládali oni.“
MAJORKA V. V. INGRID KARÁSKOVÁ
Prvá veliteľka bojovej roty a prvá veliteľka v mierovej misii
JEDNOU Z PRVÝCH, KTORÉ V NAŠICH OZBROJENÝCH SILÁCH PREŠLIAPALI ŽENÁM CHODNÍK AJ K VELITEĽSKÝM POZÍCIÁM, BOLA MAJORKA V. V. INGRID KARÁSKOVÁ.
V mladosti hrávala prvú hádzanársku ligu za Duslo Šaľa a aj preto vedela, že vyhrávajú tí, ktorí majú za sebou tvrdú a poctivú prípravu. Prvoradé boli vedomosti a prístup, no aj v zrelom veku by ste ju našli štyrikrát týždenne v posilňovni. Na dôvažok – trénovala tiež bojové umenia. Teší sa, že ju vždy podporoval aj jej manžel. No a mamou nebola len pre svoju dcéru. V období vojakov základnej služby bola totiž mamou tak trochu aj pre nich: „Keď som velila vojakom základnej služby, ich rodičia skoro vždy poznali moje telefónne číslo. Iste nemali ľahšiu vojnu len preto, že im velila žena. No najmä mamičky mi zrejme viac dôverovali.
Dlhé minúty sa ma vypytovali, ako sa ich chlapcom darí. Raz mi dokonca jedna pani doniesla na Vianoce vlastnoručne upletené papuče a dávala mi ich so slzami v očiach. Vraj nech sa neurazím – to len aby mi nebolo zima na nohy, keď sa tak pekne starám o jej syna…“ usmeje sa majorka, ktorá pred koncom svojej vojenskej kariéry pôsobila v Centre riadenia operácií Generálneho štábu OS SR. No nielen to. V roku 2008 vycestovala do misie UNFICYP na Cyprus ako zástupkyňa veliteľa slovenského kontingentu. Slovensko tu už vtedy bolo popri Britoch a Argentíncoch vedúcim národom. Po stiahnutí nášho veliteľa bola na tri mesiace poverená velením práve ona. V hodnosti major sa tak stala prvou slovenskou ženou, ktorá bola veliteľkou nášho vojenského kontingentu v operácii medzinárodného krízového manažmentu. Velila 280 slovenským vojakom, pričom v našom Sektore 4 slúžili pod jej velením aj vojaci z Maďarska a Srbska.
Majorka v. v. Ingrid Karásková, ktorá bola profesionálnou vojačkou 25 rokov a pred koncom svojej kariéry pôsobila na Generálnom štábe Ozbrojených síl SR, už šesť rokov pôsobí vo výbore občianskeho združenia UN Veteran Slovakia. Podieľa sa na organizácii letných táborov pre deti, Dní mierových síl OSN, spomienkových stretnutí veteránov a ďalších podujatí.
Pani Ingrid Karásková bola v rokoch 1993 až 2001 jedinou ženou na Slovensku, ktorá velila bojovej rote. Jej jednotka sa v Stupave podieľala na zabezpečení vzdušnej ochrany hlavného mesta. Riadila prácu stodvadsiatich vojakov základnej služby a podliehalo jej aj približne tucet profesionálov. Keď sa pýtame, ako sa jej to ako žene podarilo dokázať v období, keď ženy vojačky pôsobili predovšetkým v administratíve či v zdravotníctve, s úsmevom odpovedá: „Spočiatku, aby ma vôbec muži začali vo veliteľských funkciách brať vážne, musela som toho vedieť aj dokázať minimálne dvakrát viac, ako zvládali oni.“
V mladosti hrávala prvú hádzanársku ligu za Duslo Šaľa a aj preto vedela, že vyhrávajú tí, ktorí majú za sebou tvrdú a poctivú prípravu. Prvoradé boli vedomosti a prístup, no aj v zrelom veku by ste ju našli štyrikrát týždenne v posilňovni. Na dôvažok – trénovala tiež bojové umenia. Teší sa, že ju vždy podporoval aj jej manžel. No a mamou nebola len pre svoju dcéru. V období vojakov základnej služby bola totiž mamou tak trochu aj pre nich: „Keď som velila vojakom základnej služby, ich rodičia skoro vždy poznali moje telefónne číslo. Iste nemali ľahšiu vojnu len preto, že im velila žena. No najmä mamičky mi zrejme viac dôverovali.
Dlhé minúty sa ma vypytovali, ako sa ich chlapcom darí. Raz mi dokonca jedna pani doniesla na Vianoce vlastnoručne upletené papuče a dávala mi ich so slzami v očiach. Vraj nech sa neurazím – to len aby mi nebolo zima na nohy, keď sa tak pekne starám o jej syna…“ usmeje sa majorka, ktorá pred koncom svojej vojenskej kariéry pôsobila v Centre riadenia operácií Generálneho štábu OS SR. No nielen to. V roku 2008 vycestovala do misie UNFICYP na Cyprus ako zástupkyňa veliteľa slovenského kontingentu. Slovensko tu už vtedy bolo popri Britoch a Argentíncoch vedúcim národom. Po stiahnutí nášho veliteľa bola na tri mesiace poverená velením práve ona. V hodnosti major sa tak stala prvou slovenskou ženou, ktorá bola veliteľkou nášho vojenského kontingentu v operácii medzinárodného krízového manažmentu. Velila 280 slovenským vojakom, pričom v našom Sektore 4 slúžili pod jej velením aj vojaci z Maďarska a Srbska.
Majorka v. v. Ingrid Karásková, ktorá bola profesionálnou vojačkou 25 rokov a pred koncom svojej kariéry pôsobila na Generálnom štábe Ozbrojených síl SR, už šesť rokov pôsobí vo výbore občianskeho združenia UN Veteran Slovakia. Podieľa sa na organizácii letných táborov pre deti, Dní mierových síl OSN, spomienkových stretnutí veteránov a ďalších podujatí.
PLUKOVNÍČKA ZUZANA KRAUSHUBEROVÁ
Prvá žena v pozícii veliteľky práporu, veliteľky brigády a aj náčelníčky kancelárie náčelníka Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky
ZUZANA KRAUSHUBEROVÁ BOLA PRIEKOPNÍČKOU UŽ VTEDY, KEĎ V ROKU 2013 EŠTE AKO PODPLUKOVNÍČKA PREVZALA ZODPOVEDNOSŤ NAD 500 VOJAKMI V DOPRAVNOM PRÁPORE HLOHOVEC. PATRÍ JEJ PRIMÁT…
PLUKOVNÍČKA ZUZANA KRAUSHUBEROVÁ
Prvá žena v pozícii veliteľky práporu, veliteľky brigády a aj náčelníčky kancelárie náčelníka Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky
PRVEJ VELITEĽKY PRÁPORU V HISTÓRII NAŠICH OZBROJENÝCH SÍL.
Bola tiež prvá veliteľka Brigády bojového zabezpečenia Trenčín, keď v rokoch 2018 – 2019 velila 1 800 vojakom. Napríklad aj počas covidu v rámci operácie Spoločná zodpovednosť velila obrovskému komplexu logistického zabezpečenia na celom Slovensku, keď mala len za jedinú noc v nasadení aj osem stoviek vozidiel a niekoľko tisíc príslušníkov Ozbrojených síl SR. Bola prvá žena tiež vo funkcii náčelníčky kancelárie náčelníka Generálneho štábu OS SR. Keď sa kancelária premenovala na Organizačný odbor Generálneho štábu OS SR, plukovníčka Zuzana Kraushuberová ostala na jeho čele.
„V mladosti som sa venovala parkúru, drezúre a voltíži (cvičenie na cválajúcom koni – pozn. pv). Chcela som byť veterinárkou alebo chovateľkou koní. Po gymnáziu v roku 1989 som však nastúpila do Vojenskej odbornej školy pre ženy v Novom Meste nad Váhom. Nasledovalo päťročné štúdium vo Vojenskej akadémii v Liptovskom Mikuláši a po skončení som nastúpila na Leteckú základňu v Piešťanoch. Začínala som ako spojárka. Každá práca má iné špecifiká.“Hovorí, že žiadna cesta nie je jednoduchá. Bola však vždy presvedčená, že aj žena môže svojou vytrvalosťou, disciplínou a sebareflexiou postupovať v takom náročnom prostredí, akým ozbrojené sily sú. “
Aký je jej základný prístup k práci kolegov a podriadených? „Úlohou veliteľa či náčelníka je aj pomáhať a povzbudzovať pri plnení úloh, ktoré sú v súčasnosti čoraz náročnejšie. Zastávam hodnoty ako dôslednosť, profesionalita, čestnosť, úprimnosť, lojalita a ľudskosť. Rada si vypočujem názor, som k ľuďom ústretová, idem do dialógu. Po vyhodnotení situácie a prijatí rozhodnutia už kompromisy nerobím. Nemám rada nezodpovedných a falošných ľudí.“
Plukovníčka Zuzana Kraushuberová má syna, ktorý tiež slúži v OS SR vo Vojenskej polícii, chová aj dve mainské mývalie mačky, športuje, rada cestuje a rada má tiež svoju motorku. A aké má ďalšie ciele v službe profesionálnej vojačky? „Moja práca, ktorú mám veľmi rada, je pre mňa i po rokoch stálou výzvou a zároveň obrovskou zodpovednosťou. Mám okolo seba schopných, pracovitých a talentovaných ľudí, odborníkov vo svojej oblasti, ktorým sa usilujem čo najlepšie udávať smer ich pôsobenia a motivovať ich k profesionálnemu plneniu úloh. Chcela by som tiež oceniť všetky ženy v uniforme, ktoré majú v sebe silu kráčať vpred. Pravdaže aj mužov, s ktorými sme jeden tím – a tak to má byť.“
ZUZANA KRAUSHUBEROVÁ BOLA PRIEKOPNÍČKOU UŽ VTEDY, KEĎ V ROKU 2013 EŠTE AKO PODPLUKOVNÍČKA PREVZALA ZODPOVEDNOSŤ NAD 500 VOJAKMI V DOPRAVNOM PRÁPORE HLOHOVEC. PATRÍ JEJ PRIMÁT PRVEJ VELITEĽKY PRÁPORU V HISTÓRII NAŠICH OZBROJENÝCH SÍL.
Bola tiež prvá veliteľka Brigády bojového zabezpečenia Trenčín, keď v rokoch 2018 – 2019 velila 1 800 vojakom. Napríklad aj počas covidu v rámci operácie Spoločná zodpovednosť velila obrovskému komplexu logistického zabezpečenia na celom Slovensku, keď mala len za jedinú noc v nasadení aj osem stoviek vozidiel a niekoľko tisíc príslušníkov Ozbrojených síl SR. Bola prvá žena tiež vo funkcii náčelníčky kancelárie náčelníka Generálneho štábu OS SR. Keď sa kancelária premenovala na Organizačný odbor Generálneho štábu OS SR, plukovníčka Zuzana Kraushuberová ostala na jeho čele.
„V mladosti som sa venovala parkúru, drezúre a voltíži (cvičenie na cválajúcom koni – pozn. pv). Chcela som byť veterinárkou alebo chovateľkou koní. Po gymnáziu v roku 1989 som však nastúpila do Vojenskej odbornej školy pre ženy v Novom Meste nad Váhom. Nasledovalo päťročné štúdium vo Vojenskej akadémii v Liptovskom Mikuláši a po skončení som nastúpila na Leteckú základňu v Piešťanoch. Začínala som ako spojárka. Každá práca má iné špecifiká.“Hovorí, že žiadna cesta nie je jednoduchá. Bola však vždy presvedčená, že aj žena môže svojou vytrvalosťou, disciplínou a sebareflexiou postupovať v takom náročnom prostredí, akým ozbrojené sily sú. “
Aký je jej základný prístup k práci kolegov a podriadených? „Úlohou veliteľa či náčelníka je aj pomáhať a povzbudzovať pri plnení úloh, ktoré sú v súčasnosti čoraz náročnejšie. Zastávam hodnoty ako dôslednosť, profesionalita, čestnosť, úprimnosť, lojalita a ľudskosť. Rada si vypočujem názor, som k ľuďom ústretová, idem do dialógu. Po vyhodnotení situácie a prijatí rozhodnutia už kompromisy nerobím. Nemám rada nezodpovedných a falošných ľudí.“
Plukovníčka Zuzana Kraushuberová má syna, ktorý tiež slúži v OS SR vo Vojenskej polícii, chová aj dve mainské mývalie mačky, športuje, rada cestuje a rada má tiež svoju motorku. A aké má ďalšie ciele v službe profesionálnej vojačky? „Moja práca, ktorú mám veľmi rada, je pre mňa i po rokoch stálou výzvou a zároveň obrovskou zodpovednosťou. Mám okolo seba schopných, pracovitých a talentovaných ľudí, odborníkov vo svojej oblasti, ktorým sa usilujem čo najlepšie udávať smer ich pôsobenia a motivovať ich k profesionálnemu plneniu úloh. Chcela by som tiež oceniť všetky ženy v uniforme, ktoré majú v sebe silu kráčať vpred. Pravdaže aj mužov, s ktorými sme jeden tím – a tak to má byť.“
Autorka – Blanka Privalincová
(narodená 18. 7. 1966 v Nitre, kde a žije) je stavebná inžinierka, pôsobí ako audítorka a ekonómka. K maľbe má vzťah celý život. V minulosti absolvovala rôzne kurzy maľby na Slovensku či v Taliansku. Témami jej obrazov sú najmä ruže a ďalšie kvety, ako aj portrétna maľba.
Autorka – Gabriela Sabelová
(narodené v júli 2004 v Bratislave, kde okrem obdobia diplomatického vyslania svojej matky aj žije) podľa toho, čomu sa venovala v detstve, ako aj podľa očakávania jej blízkych, mala mať pred sebou umeleckú kariéru. Napokon sa rozhodla inak. V súčasnosti je študentkou druhého ročníka Lekárskej fakulty UK v Bratislave. Vo voľnom čase sa naďalej venuje výtvarnému aj hudobnému umeniu.
Autorka – Gabriela Sabelová
(narodené v júli 2004 v Bratislave, kde okrem…
obdobia diplomatického vyslania svojej matky aj žije) podľa toho, čomu sa venovala v detstve, ako aj podľa očakávania jej blízkych, mala mať pred sebou umeleckú kariéru. Napokon sa rozhodla inak. V súčasnosti je študentkou druhého ročníka Lekárskej fakulty UK v Bratislave. Vo voľnom čase sa naďalej venuje výtvarnému aj hudobnému umeniu.
NADROTMAJSTER V. Z. MICHAL ŠČEPKO
Legenda vojenských potápačov
ZATIAĽ JEDINÝ PRÍSLUŠNÍK OS SR, KTORÝ ZVLÁDOL SEDEMMESAČNÝ EXTRÉMNE NÁROČNÝ VÝCVIK ELITNÝCH JEDNOTIEK AMERICKÉHO VOJENSKÉHO NÁMORNÍCTVA (US NAVY SEALS) A KTORÝ BOL OKREM VŠETKÝCH OSTATNÝCH OCENENÝCH V ROKU 2016 VYHLÁSENÝ ZA NAJLEPŠIEHO PODDÔSTOJNÍKA OS SR.
Bývalý veliaci poddôstojník ženijnej prieskumnej roty 901. ženijného práporu 91. ženijného pluku Sereď bol zároveň inštruktor vojenského potápania a skúšobný komisár ženijných odborností OS SR pre oblasť vojenského potápania. Pritom lásku k vode v ňom zapálila jeho mamka, ktorá ho v roku 1991 prihlásila do plaveckého krúžku klubu športového potápania. V USA absolvoval aj ženijný veliteľský kurz v Missouri, má za sebou tiež nasadenie v operácii ISAF v Afganistane v pozícii veliteľa odmínovacieho družstva, absolvoval kurzy a výcviky u nás, v Belgicku, Nemecku, Holandsku, Maďarsku či Chorvátsku. No hlavne – bol príkladom pre desiatky či stovky svojich nasledovníkov, ktorí prechádzali jeho výcvikom. Bol prísny, ale spravodlivý, skromný, empatický a hrdý na svoju odbornosť aj na svoju jednotku.
A ako zvládol legendárny a mimoriadne náročný výcvik SEALs a stal sa „tuleňom“? „Výcvik prebiehal v Atlantiku na Floride aj v Pacifiku v Kalifornii. Na Floride som sa ocitol v takých vodách, kde žilo veľa žralokov a medúz. Aj preto som musel mať vždy vo vode na sebe kompletné maskáče. Keď sme sa presunuli na záverečné fázy kurzu na ostrov San Clemente, v šírom mori boli podstatne väčšie a silnejšie morské prúdy, mnoho tuleňov aj žralokov a voda len okolo 13 stupňov…“
Rovnako sa podľa Michala nedá zabudnúť ani na najdlhších päť minút jeho života, teda na šliapanie vody s rukami nad hlavou v takmer 30 kilogramovom výstroji. „Keď ste na pokraji pritopenia sa a každý nádych si musíte rozmyslieť, pričom vás nohy pália od vyčerpania a pod vami je päťmetrová hĺbka, na to sa zabúda ťažko.“ Dodáva, že výcvik možno kedykoľvek vzdať. Nie jeden a nie desiati borci tak urobili. „Stačí prísť k medenému zvonu, tri razy naň zazvoniť a zložiť prilbu. Neviem zrátať, koľko ráz som mal sto chutí spraviť to. Ale vydržal som.“ Mimochodom, z 250 ľudí, ktorí s ním začali, ukončilo výcvik 27 vojakov.
Nadrotmajster v. z. Michal Ščepko odišiel v roku 2023 do civilu po 20 rokoch v uniforme. Vyoral v nich hlbokú nielen potápačskú, ale aj ľudskú brázdu. Dnes vedie v rodnej Seredi Girya Cross Gym, v ktorom sa špecializuje na silovo – kondičné tréningy, pripravuje mnohých adeptov na vstup do štátnych zložiek a naplno sa venuje online koučingu.
Legenda vojenských potápačov
ZATIAĽ JEDINÝ PRÍSLUŠNÍK OS SR, KTORÝ ZVLÁDOL SEDEMMESAČNÝ EXTRÉMNE NÁROČNÝ VÝCVIK ELITNÝCH JEDNOTIEK AMERICKÉHO VOJENSKÉHO NÁMORNÍCTVA (US NAVY SEALS) A KTORÝ BOL OKREM VŠETKÝCH OSTATNÝCH OCENENÝCH V ROKU 2016 VYHLÁSENÝ ZA NAJLEPŠIEHO PODDÔSTOJNÍKA OS SR.
Bývalý veliaci poddôstojník ženijnej prieskumnej roty 901. ženijného práporu 91. ženijného pluku Sereď bol zároveň inštruktor vojenského potápania a skúšobný komisár ženijných odborností OS SR pre oblasť vojenského potápania. Pritom lásku k vode v ňom zapálila jeho mamka, ktorá ho v roku 1991 prihlásila do plaveckého krúžku klubu športového potápania. V USA absolvoval aj ženijný veliteľský kurz v Missouri, má za sebou tiež nasadenie v operácii ISAF v Afganistane v pozícii veliteľa odmínovacieho družstva, absolvoval kurzy a výcviky u nás, v Belgicku, Nemecku, Holandsku, Maďarsku či Chorvátsku. No hlavne – bol príkladom pre desiatky či stovky svojich nasledovníkov, ktorí prechádzali jeho výcvikom. Bol prísny, ale spravodlivý, skromný, empatický a hrdý na svoju odbornosť aj na svoju jednotku.
A ako zvládol legendárny a mimoriadne náročný výcvik SEALs a stal sa „tuleňom“? „Výcvik prebiehal v Atlantiku na Floride aj v Pacifiku v Kalifornii. Na Floride som sa ocitol v takých vodách, kde žilo veľa žralokov a medúz. Aj preto som musel mať vždy vo vode na sebe kompletné maskáče. Keď sme sa presunuli na záverečné fázy kurzu na ostrov San Clemente, v šírom mori boli podstatne väčšie a silnejšie morské prúdy, mnoho tuleňov aj žralokov a voda len okolo 13 stupňov…“
Rovnako sa podľa Michala nedá zabudnúť ani na najdlhších päť minút jeho života, teda na šliapanie vody s rukami nad hlavou v takmer 30 kilogramovom výstroji. „Keď ste na pokraji pritopenia sa a každý nádych si musíte rozmyslieť, pričom vás nohy pália od vyčerpania a pod vami je päťmetrová hĺbka, na to sa zabúda ťažko.“ Dodáva, že výcvik možno kedykoľvek vzdať. Nie jeden a nie desiati borci tak urobili. „Stačí prísť k medenému zvonu, tri razy naň zazvoniť a zložiť prilbu. Neviem zrátať, koľko ráz som mal sto chutí spraviť to. Ale vydržal som.“ Mimochodom, z 250 ľudí, ktorí s ním začali, ukončilo výcvik 27 vojakov.
Nadrotmajster v. z. Michal Ščepko odišiel v roku 2023 do civilu po 20 rokoch v uniforme. Vyoral v nich hlbokú nielen potápačskú, ale aj ľudskú brázdu. Dnes vedie v rodnej Seredi Girya Cross Gym, v ktorom sa špecializuje na silovo – kondičné tréningy, pripravuje mnohých adeptov na vstup do štátnych zložiek a naplno sa venuje online koučingu.
GENERÁLMAJOR V. V. IVAN OTTO SCHWARZ
Nedostať studené nohy a s optimizmom ísť dopredu
NA NAJVÄČŠOM ÚSPECHU 311. ČS. BOMBARDOVACEJ PERUTE RAF Z JEJ PÔSOBENIA V OBDOBÍ DRUHEJ SVETOVEJ VOJNY SA PODIEĽAL AKO JEDINÝ SLOVÁK GENERÁLMAJOR V. V. IVAN OTTO SCHWARZ, KTORÝ SA NARODIL V BRATISLAVE, VYRASTAL V BYTČI A ZOMREL V LONDÝNE (*11.DECEMBER 1923 – † 4.JANUÁR 2018).
Ivanovi rodičia najskôr dcéru Katarínu a potom syna Ivana zachránili pred holokaustom vďaka tomu, že ich stihli poslať do Veľkej Británie. Vojnu mohol prečkať v relatívne pokojnom zázemí severného Walesu na panstve lorda Newborough. Kto by mu to vyčítal, že nebojoval? Veď mal iba 16 rokov!. Lenže on mal srdce statočné. Dobrovoľne sa prihlásil do britskej armády už v októbri 1939. …
GENERÁLMAJOR V. V. IVAN OTTO SCHWARZ
Nedostať studené nohy a s optimizmom ísť dopredu
NA NAJVÄČŠOM ÚSPECHU 311. ČS. BOMBARDOVACEJ PERUTE RAF Z JEJ PÔSOBENIA V OBDOBÍ DRUHEJ SVETOVEJ VOJNY SA PODIEĽAL AKO JEDINÝ SLOVÁK GENERÁLMAJOR V. V. IVAN OTTO SCHWARZ, KTORÝ SA NARODIL V BRATISLAVE, VYRASTAL V BYTČI A ZOMREL V LONDÝNE (*11.DECEMBER 1923 – † 4.JANUÁR 2018).
Dňa 20. januára 1941 bol v Leamingtone v hodnosti vojaka zaradený do čs. brannej moci. „Vydupal“ si pôsobenie vo vojnovom letectve. Ako 18-ročný mladík nastúpil 29. novembra 1942 do operačnej služby v 311. čs. bombardovacej peruti RAF.
A ako sa stal súčasťou legendárneho a mimoriadne dôležitého potopenia nemeckej lode Alsterufer? „Bolo to 27. decembra 1943 o 16.07 h, keď sa začal definitívny útok nášho bombardéra Liberator 311. čs. bombardovacej perute RAF. Tá viezla z Japonska pre nacistov mimoriadne cennú strategickú dodávku ťažkých kovov. Plavila sa za úplného rádiového pokoja a dovtedy neúspešne po nej nad Atlantikom pátrali Briti, Američania aj Kanaďania. Náš kapitán Oldřich Doležal odvážne sklonil nos lietadla smerom k Alsteruferu, z ktorého sa opätovne proti nám spustila hustá protilietadlová paľba. Liberator zo vzdialenosti 550 až 365 metrov vypustil proti lodi osem neriadených rakiet. Pálili sme zo všetkých našich zbraní…
S informáciou o obrovskom víťazstve čs. letcov vystúpil v britskom parlamente za vládu Winstona Churchila podtajomník ministerstva pre vojnové hospodárstvo sir Dingle Mackintosh Foot. Britský kráľ Juraj VI. kapitána Oldřicha Doležala a Zdeňka Hanuša ocenil najvyšším leteckým vyznamenaním DFC (Distinguished Flying Cross – Záslužný letecký kríž). Zostávajúci členovia posádky boli vyznamenaní Čs. vojnovým krížom 1939, ktorý im 7. februára 1944 na leteckej základni Beaulieu osobne odovzdal inšpektor čs. letectva Air Vice Marshal (A/V/M) Karel Janoušek KCB.
Ivan O. Schwarz sa po vojne najskôr vrátil do oslobodenej vlasti. Vzhľadom na stupňujúcu sa nedôveru voči príslušníkom Západného odboja sa však koncom roka 1946 vrátil do Veľkej Británie. Úspešne podnikal. Ako jediný letec zo Slovenska bol v rokoch 2006 až 2009 zvolený za prezidenta Zväzu letcov slobodného Československa so sídlom v Londýne. Vojenská podporná nadácia v roku 2018 vydala 530-stranovú slovensko-anglickú knihu Pokoriteľ Alsterufera, ktorej autor Pavol Vitko na pozadí osudov gen. I. O. Schwarza zachytáva tú časť vojenských dejín Slovákov, ktorá je spätá s ich pôsobením v čs. perutiach Britského kráľovského letectva (RAF) počas druhej svetovej vojny.
Ivanovi rodičia najskôr dcéru Katarínu a potom syna Ivana zachránili pred holokaustom vďaka tomu, že ich stihli poslať do Veľkej Británie. Vojnu mohol prečkať v relatívne pokojnom zázemí severného Walesu na panstve lorda Newborough. Kto by mu to vyčítal, že nebojoval? Veď mal iba 16 rokov!. Lenže on mal srdce statočné. Dobrovoľne sa prihlásil do britskej armády už v októbri 1939.
Dňa 20. januára 1941 bol v Leamingtone v hodnosti vojaka zaradený do čs. brannej moci. „Vydupal“ si pôsobenie vo vojnovom letectve. Ako 18-ročný mladík nastúpil 29. novembra 1942 do operačnej služby v 311. čs. bombardovacej peruti RAF.
A ako sa stal súčasťou legendárneho a mimoriadne dôležitého potopenia nemeckej lode Alsterufer? „Bolo to 27. decembra 1943 o 16.07 h, keď sa začal definitívny útok nášho bombardéra Liberator 311. čs. bombardovacej perute RAF. Tá viezla z Japonska pre nacistov mimoriadne cennú strategickú dodávku ťažkých kovov. Plavila sa za úplného rádiového pokoja a dovtedy neúspešne po nej nad Atlantikom pátrali Briti, Američania aj Kanaďania. Náš kapitán Oldřich Doležal odvážne sklonil nos lietadla smerom k Alsteruferu, z ktorého sa opätovne proti nám spustila hustá protilietadlová paľba. Liberator zo vzdialenosti 550 až 365 metrov vypustil proti lodi osem neriadených rakiet. Pálili sme zo všetkých našich zbraní…
S informáciou o obrovskom víťazstve čs. letcov vystúpil v britskom parlamente za vládu Winstona Churchila podtajomník ministerstva pre vojnové hospodárstvo sir Dingle Mackintosh Foot. Britský kráľ Juraj VI. kapitána Oldřicha Doležala a Zdeňka Hanuša ocenil najvyšším leteckým vyznamenaním DFC (Distinguished Flying Cross – Záslužný letecký kríž). Zostávajúci členovia posádky boli vyznamenaní Čs. vojnovým krížom 1939, ktorý im 7. februára 1944 na leteckej základni Beaulieu osobne odovzdal inšpektor čs. letectva Air Vice Marshal (A/V/M) Karel Janoušek KCB.
Ivan O. Schwarz sa po vojne najskôr vrátil do oslobodenej vlasti. Vzhľadom na stupňujúcu sa nedôveru voči príslušníkom Západného odboja sa však koncom roka 1946 vrátil do Veľkej Británie. Úspešne podnikal. Ako jediný letec zo Slovenska bol v rokoch 2006 až 2009 zvolený za prezidenta Zväzu letcov slobodného Československa so sídlom v Londýne. Vojenská podporná nadácia v roku 2018 vydala 530-stranovú slovensko-anglickú knihu Pokoriteľ Alsterufera, ktorej autor Pavol Vitko na pozadí osudov gen. I. O. Schwarza zachytáva tú časť vojenských dejín Slovákov, ktorá je spätá s ich pôsobením v čs. perutiach Britského kráľovského letectva (RAF) počas druhej svetovej vojny.
Autor – Erik Ondreička
(nar v. r. 1964 v Bratislave, kde aj žije) je aktuálne jedným z najvýraznejších slovenských básnikov, pričom sa venuje aj umeleckej fotografii a výtvarnému umeniu. Jeho diela boli vybané v Chorvátsku, Indii, Česku, Nemecku a v ďalších krajinách. Jeho básne sú tiež súčasťou World Poetry Almanac, vydaného v roku 2018, v ktorom sú publikované diela 100 súčasných básnikov zo 70 krajín Vyštudoval geodéziu a kartografiu. Pracoval nielen na katastri nehnuteľností, ale pôsobil či pôsobí v Literárnom fonde, na ministerstve kultúry či na Vysokej škole výtvarných umení.
Autor – Stanislav Harangozó, akademický maliar
(narodil sa v r. 1946 v Komjaticiach, žije v Bratislave) vyštudoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u Dezidera Millyho, Vincenta Hložníka a Oresta Dubaja. Neskôr to pôsobil ako docent. Vystavoval v Ríme. Londýne, Moskve, Pekingu či na Expo 2010 v Šanghaji. Ostatné dve výstavy v roku 2024 mal na Oravskom hrade a v Slovenskom dome v Prahe.
PLUKOVNÍK V. V. IVAN HŮLEK
Dvojnásobný neoficiálny majster sveta v akrobacii bojových stíhacích lietadiel
AK BOLO VEĽMI DÔLEŽITÉ, ABY ARMÁDA SLOVENSKEJ REPUBLIKY PREZENTOVALA NAŠU MLADÚ KRAJINU TESNE PO JEJ VZNIKU AJ V ZAHRANIČÍ, VÝRAZNOU MIEROU K TOMU NAPOMOHOL VTEDY MAJOR IVAN HŮLEK.
Okrem iného sa v sólovej akrobacii bojových stíhačiek na Royal International Air Tatoo v anglickom Fairforde, čo je zrejme najväčší letecký sviatok v Európe, stal v rokoch 1995 a 1998 dvojnásobným držiteľom Superkings Trophy. Táto trofej sa dá prirovnať k titulu neoficiálneho majstra sveta.
Lietal Ivan Hůlek už ako malý chlapec cieľavedome s hlavou v oblakoch? „Absolútne nie,“ zasmeje sa a pokračuje: „Ten chlapec po vyučovaní hodil tašku do kúta a niekde na košickom sídlisku si s kamarátmi užíval bezstarostné slobodné detstvo.“ Napokon som sa pridal ku kamarátovi a rozhodol som sa pre vojenské gymnázium v Banskej Bystrici. Po promóciách lietal v 11. stíhacom leteckom pluku Žatec na Mig-21, aby následne presedlal na MiG-29. Po vzniku samostatnej Armády SR v roku 1993 bol na Sliači prvým veliteľom letky MiG-29. Spolu si „zaknihoval “ viac ako dve tisícky letových hodín. Nemálo pilotov na MiG-29 aj preškoľoval. Zároveň ako display pilot reprezentoval Slovensko a jeho armádu na leteckých dňoch v Českej republike, Maďarsku, Belgicku, Holandsku, Spojenom kráľovstve či Taliansku. „Od jari až do jesene – približne každý druhý víkend,“ spomenul hrdo. Zostavu predvádzal takmer na hranici možností svojho stroja aj seba samého. „Až do novembra 1999, keď som musel prestať lietať zo zdravotných dôvodov,“ dodal neveselo.
Ivan Hůlek to nevzdal ani po „uzemnení“. Študoval v USA a v Amerike aj slúžil na medzinárodnom aliančnom veliteľstve. Bol náčelníkom štábu Vzdušných síl OS SR, pôsobil vo vojenskom výbore NATO v Bruseli a pred odchodom do civilu v roku 2013 bol zástupcom veliteľa vzdušných síl. No a v ostatných siedmich rokoch bol výkonným riaditeľom leteckých dní SIAF na Sliači a leteckej základni v Kuchyni, ako aj Festivalu letectva v Piešťanoch.
Keď sme sa Ivana Hůleka, otca troch dcér, spýtali, aký by mal byť podľa neho dobrý veliteľ, ako aj učiteľ lietania, pomohol si najmä vlastnou skúsenosťou: „Osobne som niektorých doslova neznášal. Stavali sa do pozície polobohov a ja som sa mal báť na čokoľvek siahnuť, aby som nebol „zvrieskaný“. Takto nie! Dobrý veliteľ aj dobrý učiteľ musí byť v prvom rade dobrý pilot, pretože ak sa pohybujete v trojrozmernom priestore rýchlosťou stoviek kilometrov za hodinu, je to o koordinácii pohybov, o rýchlom rozhodovaní, dostatku skúseností a zmysle pre detaily. Skúsenosti, dobré aj tie zlé, sa získavajú dlho a ťažko, tu je miesto pre učiteľa. No ten veliteľ a učiteľ musí byť aj ústretový, aby podriadeného či žiaka neubíjal, ale rozvíjal. Skrátka – ľudský prístup. Moji piloti z obdobia, keď som bol ich veliteľom alebo inštruktorom lietania, by azda vedeli povedať, či sa mi to aspoň trochu podarilo.“
GENERÁL DANIEL ZMEKO
Generál s vôňou človečiny
GENERÁL DANIEL ZMEKO
Generál s vôňou človečiny
NÁČELNÍK GENERÁLNEHO ŠTÁBU OZBROJENÝCH SÍL SLOVENSKEJ REPUBLIKY GENERÁL DANIEL ZMEKO JE SLUŽOBNE NAJVYŠŠIE POSTAVENÝ PROFESIONÁLNY VOJAK V NAŠEJ KRAJINE A ZÁROVEŇ JE AJ ČLOVEK S HUMANITÁRNE NALADENÝM SRDCOM.
„Keď niečo potrebujem, Slavkovi kolegovia z kasární mi vždy pomôžu,“ poďakovala sa pani Silvia Illéšová, ktorej manžel poručík Slavomír Illéš zahynul v roku 2006 pri leteckej havárii počas návratu z operácie KFOR v Kosove. V knihe An-24 nedoletel, ktorú o ľuďoch na palube tohto lietadla vydala v roku 2016 Vojenská podporná nadácia, pani Illéšová medzi troma statočnými ľuďmi, ktorí ju nenechali bez pomoci, menovala aj podplukovníka Daniela Zmeka. Vtedy bol veliteľ 21. mechanizovaného práporu Trebišov.
NÁČELNÍK GENERÁLNEHO ŠTÁBU OZBROJENÝCH SÍL SLOVENSKEJ REPUBLIKY GENERÁL DANIEL ZMEKO JE SLUŽOBNE NAJVYŠŠIE POSTAVENÝ PROFESIONÁLNY VOJAK V NAŠEJ KRAJINE A ZÁROVEŇ JE AJ ČLOVEK S HUMANITÁRNE NALADENÝM SRDCOM.
„Keď niečo potrebujem, Slavkovi kolegovia z kasární mi vždy pomôžu,“ poďakovala sa pani Silvia Illéšová, ktorej manžel poručík Slavomír Illéš zahynul v roku 2006 pri leteckej havárii počas návratu z operácie KFOR v Kosove. V knihe An-24 nedoletel, ktorú o ľuďoch na palube tohto lietadla vydala v roku 2016 Vojenská podporná nadácia, pani Illéšová medzi troma statočnými ľuďmi, ktorí ju nenechali bez pomoci, menovala aj podplukovníka Daniela Zmeka. Vtedy bol veliteľ 21. mechanizovaného práporu Trebišov.
Možno si predstavujeme, že typický generál je nielen strategicky mysliaci, rozhodný a víťazný typ, ale aj strohý, tvrdý a málo prístupný nuž. No generál Daniel Zmeko napríklad inicioval v ozbrojených silách projekt Nájdi si svoj domov. Vojaci vo svojich posádkach či v ich okolí nadväzujú kontakty s detskými domovmi, domovmi sociálnych služieb alebo s ďalšími podobnými zariadeniami, ktorým môžu byť nápomocní. Tiež prevzal záštitu nad viacerými ročníkmi benefičného programu Očami srdca, ktoré nadácia organizuje už skoro desaťročie aj v spolupráci s Ústredím ekumenickej pastoračnej služby v Ozbrojených silách SR a ozbrojených zboroch SR. Výťažok z nich v rámci vojensko-civilnej spolupráce putoval napríklad do chudobných rodín v Bosne a Hercegovine, kde slúžia slovenskí vojaci. Inokedy na Ukrajinu v prospech detí ktorých rodiny prišli o domovy, alebo aj o najbližších. Pravdaže, nadácia pomáhala a pomáha aj deťom zo Slovenska. Ťažisko jej pomoci je smerované na vojakov ozbrojených síl a zamestnancov rezortu obrany.
„Bolo nám cťou, keď nás generál Daniel Zmeko v roku 2020 oslovil, aby sme v partnerstve s ozbrojenými silami zorganizovali prvý vojenský charitatívny galavečer. Počas neho sa konala aj aukcia umeleckých diel, ktoré boli vytvorené v rámci premiérového ročníka projektu Military Art,“ spomenul Milan Gajdoš. Z výťažku sa vtedy uhradilo približne trom desiatkam umelecky nadaných detí z chudobných a letné umelecké sústredenie.
Z rodnej kopanice U Hučkov odišiel Daniel Zmeko na Vojenské gymnázium do Banskej Bystrice ako 14-ročný chlapec. Na kopanice, do Krajného – Luskovíc, odkiaľ pochádza jeho manželka, sa s láskou k svojmu rodnému kraju vrátil žiť po desaťročiach ako uznávaný a vysokopostavený dôstojník, dnes už generál. Muž, ktorého okrem iného zaujíma vojenská história a rybárčenie, hovorí: „Ak v krátkom okamžiku života neurobíme nič pre druhých, nerobíme dosť pre seba, lebo nikto z nás tu nie je len pre vlastné ja. Skúsme chápať slovo služba ako prirodzenú obetu v prospech druhého a v prospech celku. Možno potom precítime častejšie okamih, že žiť sa oplatí a svet je krajší, ako sa na prvý pohľad javí.“
Možno si predstavujeme, že typický generál je nielen strategicky mysliaci, rozhodný a víťazný typ, ale aj strohý, tvrdý a málo prístupný nuž. No generál Daniel Zmeko napríklad inicioval v ozbrojených silách projekt Nájdi si svoj domov. Vojaci vo svojich posádkach či v ich okolí nadväzujú kontakty s detskými domovmi, domovmi sociálnych služieb alebo s ďalšími podobnými zariadeniami, ktorým môžu byť nápomocní. Tiež prevzal záštitu nad viacerými ročníkmi benefičného programu Očami srdca, ktoré nadácia organizuje už skoro desaťročie aj v spolupráci s Ústredím ekumenickej pastoračnej služby v Ozbrojených silách SR a ozbrojených zboroch SR. Výťažok z nich v rámci vojensko-civilnej spolupráce putoval napríklad do chudobných rodín v Bosne a Hercegovine, kde slúžia slovenskí vojaci. Inokedy na Ukrajinu v prospech detí ktorých rodiny prišli o domovy, alebo aj o najbližších. Pravdaže, nadácia pomáhala a pomáha aj deťom zo Slovenska. Ťažisko jej pomoci je smerované na vojakov ozbrojených síl a zamestnancov rezortu obrany.
„Bolo nám cťou, keď nás generál Daniel Zmeko v roku 2020 oslovil, aby sme v partnerstve s ozbrojenými silami zorganizovali prvý vojenský charitatívny galavečer. Počas neho sa konala aj aukcia umeleckých diel, ktoré boli vytvorené v rámci premiérového ročníka projektu Military Art,“ spomenul Milan Gajdoš. Z výťažku sa vtedy uhradilo približne trom desiatkam umelecky nadaných detí z chudobných a letné umelecké sústredenie.
Z rodnej kopanice U Hučkov odišiel Daniel Zmeko na Vojenské gymnázium do Banskej Bystrice ako 14-ročný chlapec. Na kopanice, do Krajného – Luskovíc, odkiaľ pochádza jeho manželka, sa s láskou k svojmu rodnému kraju vrátil žiť po desaťročiach ako uznávaný a vysokopostavený dôstojník, dnes už generál. Muž, ktorého okrem iného zaujíma vojenská história a rybárčenie, hovorí: „Ak v krátkom okamžiku života neurobíme nič pre druhých, nerobíme dosť pre seba, lebo nikto z nás tu nie je len pre vlastné ja. Skúsme chápať slovo služba ako prirodzenú obetu v prospech druhého a v prospech celku. Možno potom precítime častejšie okamih, že žiť sa oplatí a svet je krajší, ako sa na prvý pohľad javí.“
Autor – Michal Zdravecký
(nar. v r. 1949 v Duplíne pri Stropkove, žije a tvorí v Bratislave.) je významný sochár, medailér, kresliar a pedagóg. Študoval u Alexandra Trizuliaka, Jozefa Kostku či Jána Kulicha. Okrem iného je významná jeho monumentálna a sakrálna tvorba. Jeho diela boli súčasťou desiatok výstav, vrátane tradičných výstav medailí v Kremnici. Najnovšie realizuje svoje práce aj v keramických materiáloch.
Autor – Michal Zdravecký
(nar. v r. 1949 v Duplíne pri Stropkove, žije a tvorí v Bratislave.) je významný sochár, medailér, kresliar a pedagóg. Študoval u Alexandra Trizuliaka, Jozefa Kostku či Jána Kulicha…
Okrem iného je významná jeho monumentálna a sakrálna tvorba. Jeho diela boli súčasťou desiatok výstav, vrátane tradičných výstav medailí v Kremnici. Najnovšie realizuje svoje práce aj v keramických materiáloch.
(nar. v r. 1949 v Duplíne pri Stropkove, žije a tvorí v Bratislave.) je významný sochár, medailér, kresliar a pedagóg. Študoval u Alexandra Trizuliaka, Jozefa Kostku či Jána Kulicha. Okrem iného je významná jeho monumentálna a sakrálna tvorba. Jeho diela boli súčasťou desiatok výstav, vrátane tradičných výstav medailí v Kremnici. Najnovšie realizuje svoje práce aj v keramických materiáloch.